Inštruktor sebaobrany Pavel Houdek prednášal o charakteristike správania násilníka a o prevenciách napadnutia.
Na konci novembra sa v Aule Jána Pavla II. uskutočnila prednáška “Ako reagovať na násilie”. Jej organizátorom bolo Poradenské centrum Katolíckej univerzity v Ružomberku v spolupráci s inštruktorom sebaobrany Pavlem Houdekem.
Ten sa venuje sebaobrane 25 rokov. Okrem toho vyštudoval kriminólogiu, venuje sa právu, na svojej web stránke propaguje vegánstvo a nahráva podcasty. Spolu s manželkou Jasmínou Houdek sú autormi knihy „Moderní sebeobrana”. Napísal aj knihu „Jak na veganství”.
Interaktívnou prednáškou poučil o tom, ako sa vyhnúť násiliu
Houdek počas prednášky nielen rozprával, ale aj fyzicky prezentoval situácie s útočníkom a obeťou. S pomocníčkou z publika napodobňoval situácie, v ktorých bolo očividné, že osoba chce zaútočiť. Charakterizovali to neverbálne znaky ako vstúpenie do osobného priestoru či prílišné obzeranie si obete. Houdek interaktoval aj s publikom.
Prítomní trénovali hlasné a jednoznačné “NIE” pre útočníka či sebavedomý a naopak skľúčený postoj tela. Počas dvojhodinovej prednášky bol priestor aj na otázky týkajúce sa situácií spojených s násilným správaním, sebaochranou, ochranou inej osoby, ktorá je ohrozená násilníkom či domácemu násiliu.
Dôležité je riadiť sa intuíciou
Podľa Houdeka evokuje slovo sebeobrana v mnohých ľudoch predstavu fyzického bránenia sa pri útoku. „Samozrejme, že sú dôležité aj chmaty a údery, ale to podstatné sa uskutoční pred tým, pretože 90 % všetkých útokov dokážete odvrátiť a ubrániť sa im pred tým, než na vás páchateľ dá ruky,” naznačil Houdek. Dôležité je podľa neho ovplyvniť postoj a reč tela a taktiež ovplyvniť našu pozornosť v zmysle vnímania prostredia a ľudí okolo seba.
Sebaobranou teda nie je len samotné využitie sily a útoku, ale aj prevencia pred napadnutím. „Prvá vec je poslúchať svoju intuíciu. Keď sa mi niečo nezdá a niekto sa mi nepáči, tak veľmi nepátram po dôvodoch a nepresviedčam sa, že to tak nie je, ale treba niečo urobiť. Ak môžem ísť preč, tak idem. Ak môžem vystúpiť, tak vystúpim. Keď už mám interakciu s tým človekom, tak dám ruky pred seba, zaujmem nejaký jasný rozkaz, poviem mu: “hej, nechajte ma!” „choďte preč!” alebo “nie!” odkázal Houdek.
Útočník mieri na slabšiu skupinu
Houdek s publikom diskutoval aj o tom, kto je slabšia skupina pre násilníkov. Zhodli sa na dôchodcoch, ženách, deťoch, hendikepovaných osobách, turistoch a cudzincoch. Do tejto skupiny zaradili aj opitého človeka, človeka so slabším postojom či nepozorného človeka.
Spoločnou snahou prednášajúceho a publika bol opis typického násilníka. Od študentov zazneli rôzne názory a medzi nimi aj postoj k tomu, že násilník môže mať na sebe extravagantné oblečenie. S tým však Houdek nesúhlasil. „Mám pre vás zlú správu. Typického páchateľa podľa vzhľadu nespoznáte. Typicky páchateľ je ktokoľvek. Vyzerá ako vy.”
Som svedok: Pomôžem alebo utečiem?
Na podnet otázky z publika sa Houdek venoval situácii, keď vidíme niekoho, kto je napadnutý. Podľa neho v situácii, keď sa niekoho napadnutého zastaneme práve my, tak je veľmi pravdepodobné, že sa staneme náhradným terčom útoku.
Z daného dôvodu apeluje na to, že je potrebné si vopred premyslieť, či máme dostatočné schopnosti na to, aby sme sa osoby v nebezpečí zastali, prípadne či sme ochotní riskovať zranenia. „Čím pomôžete úplne najviac je to, že vyberiete z vrecka telefón a zavoláte 158,” radí skúsený inštruktor.
Podľa neho je ďalším riešením na páchateľa zakričať a po zmene jeho smeru k nám dať sa na útek a tak oslobodiť napadnutú obeť. Prípadne do tejto činnosti môžeme zapojiť ďalších ľudí a takto vystrašiť páchateľa.
Diana Dereninová
