Zbojníctvo, vraždy, aj incest. Paleta zločinov v 18. storočí bola pestrá

Historik Miroslav Nemec vydal knihu s názvom Od zločinu k trestu. Vývoj stoličného súdnictva na Liptove v 18. storočí. Dozviete sa v nej, ako to bolo so zločinom a jeho trestaním na Liptove i v samotnom Ružomberku.

Vaša kniha sa komplexne venuje celému regiónu Liptova, ale dajú sa z nej dozvedieť aj informácie vzťahujúce sa k jednotlivým mestám a dedinám. Z akých prameňov ste pri výskume vychádzali?

Hlavným zdrojom boli zápisnice z procesov liptovského stoličného súdu. Tie obsahovali mnohé časti, ako napríklad záznamy z výsluchov, svedectvá stoličných lekárov, súpisy ukradnutých predmetov a podobne. Stoličný súd bol však len jedným stupňom v hierarchii súdov.

V Liptovskej stolici fungovali aj zemepanské alebo mestské súdy, vrátane súdu mesta Ružomberok. A práve štúdium zápisníc sedrie (stoličného súdu), spolu so štúdiom písomnosti mestských súdov, nám ponúkajú komplexnejší obraz o kriminalite v konkrétnych mestách, pretože súdy nižšej úrovne riešili aj menšie previnenia, ktorými sa stoličný súd nezaoberal.

Aké zločiny dominovali v Ružomberku?

Podobne ako v iných liptovských mestách a mestečkách, aj tu prevažovali urážky na cti a krádeže. Krádeže boli dominantné v rámci celej stolice. Zo skúmaných prípadov predstavovali krádeže na Liptove v 18. storočí približne jednu pätinu. Okrem toho sa v Ružomberku objavovali aj menej frekventované činy ako incest, zbojníctvo, vraždy či zabitia.

Spomeniete si na nejaký zaujímavý zločin, ktorý sa odohral v Ružomberku alebo v blízkom okolí?

Prípad Jána Kušíka, ktorého však nesúdil stoličný, ale mestský súd. Kušík bol obvinený zo zbojníctva. So svojou skupinou prepadával ľudí smerujúcich do Banskej Bystrice. Z výpovedí jednotlivých svedkov môžeme poodhaliť metódy týchto zbojníkov. Vieme napríklad, že v skupine sa nachádzalo asi desať osôb. Pri prepadoch sa snažili zakryť svoju identitu tak, že si tváre previazali šatkou.

Ako zbrane používali sekery, ale pravdepodobne vlastnili aj nejaké pušky. Kradli hlavne peniaze, oblečenie a potraviny. Ich obeťami však nebývali bohaté koče šľachticov, ale spravidla osamelí pocestní. Ján Kušík bol v tomto prípade odsúdený na trest smrti.

Stoličný súd zase vyšetroval žobráka Petra Plevu. Ten o sebe tvrdil, že je slepý. No ani to mu neprekážalo v jeho zlodejskej činnosti. Vykrádal rôzne sypárne, pivnice a domy po celom Liptove. Dokázané mu boli krádeže v Ružomberku, ale aj v Bielom Potoku a Vlkolínci. Na otváranie zámok používal rôzne náradie, napríklad pilníky, kľúče, šperháky, dláta a nebožiec.

Mal aj spojenca, ktorým bol mlynár z Turíka. Ten u seba ukrýval nakradnuté predmety. Nakoniec sa ale aj tento slepý žobrák dostal pred súd. Plevov rozsudok však nebol taký prísny, ako v predchádzajúcom prípade. Odsúdili ho na telesný trest a vyhnanie z územia Liptovskej stolice.

Keď sa podarilo zločinca zadržať, ako prebiehal súdny proces? Prebiehali súdne procesy aj v samotnom Ružomberku?

Súdny proces v stolici mal v 18. storočí svoju ustálenú podobu. Predchádzalo mu vyšetrovanie, ktoré viedol miestny slúžny, čiže stoličný úradník stojaci na čele slúžnovského okresu. Keď sa zhromaždilo dostatočné množstvo dôkazov, pristúpilo sa k obvineniu a samotnému procesu. Na ňom sa obhajca a žalobca snažili oslabiť a napadnúť argumentáciu svojho oponenta. Keď už boli predstavené všetky dôkazy a argumenty, pristúpilo sa k hlasovaniu o vine a nevine a v prípade viny aj o samotnom rozsudku.

V Ružomberku prebiehali procesy v menej závažných prípadoch a v oveľa jednoduchšej forme. Nedochádzalo tu k zložitým právnickým diskusiám a aj o samotnom prípade býval vyhotovený len stručný zápis. V prípade závažnejších zločinov zasadal takzvaný zmiešaný súd, v ktorom boli ako príslušníci mestskej samosprávy, tak aj stoliční úradníci. V týchto prípadoch preberal proces formu používanú stoličným súdom.

Historik Miroslav Nemec.

Akými druhmi trestov mohli postihovali odsúdencov z Liptova v 18. storočí?

Najrozšírenejšími boli telesné tresty, čiže palicovanie a korbáčovanie. Z pohľadu zemepánov to bol pragmatický trest. Ak by boli totiž poddaní odsúdení na finančnú pokutu, nemuseli by ďalej vládať platiť dane. Na druhej strane, ak by poddaných popravili, zemepáni by takto prišli o zdroj príjmov.

Objavovali sa ale aj iné tresty, napríklad vyhnanie z územia mesta alebo stolice, státie pri pranieri, pokuta alebo väzenie. Aj keď väzenie väčšinou nebolo až do druhej polovice 18. storočia vnímané ako forma samostatného trestu. Využívalo sa prevažne ako vyšetrovacia väzba. Najprísnejšie boli samozrejme hrdelné tresty ako sťatie, obesenie, upálenie alebo lámanie kolesom. Hrdelné rozsudky ružomberského súdu sa vykonávali na mestskom popravisku, ktoré stálo na západ od mesta.

V Ružomberku bol až do konca 19. storočia na námestí pranier, ktorý mal tvar kamenného stĺpu s okovami. Za aké tresty zvykli byť Ružomberčania pri pranieri trestaní?

Pri pranieri sa nemuseli vykonávať len klasické potupné tresty, čiže pripútanie k pranieru, ale mohlo tu dochádzať aj k iným sankciám, napríklad palicovaniu. Pranier bol totiž symbolom potupy. Česť človeka, ktorý bol pri ňom potrestaný, značne utrpela. Preto sa mohol využiť ako sprísnenie trestu. Človek, ktorého palicovali pri pranieri, tak nebol potrestaný len telesným, ale aj potupným trestom. Takáto situácia nastala v roku 1748. Zlodej a jeho pomocníci boli odsúdení na vyšibanie katom pri pranieri a následné vyhnanie z chotára mesta Ružomberok.

V knihe sa môžeme dozvedieť aj o živote najnižších spoločenských vrstiev, ktoré väčšinou po sebe nezanechali písomné svedectvá. Bol aj toto jeden z motívov, prečo ste sa rozhodli spracovať túto tému?

Určite áno. Vždy ma na dejinách zaujímali osudy obyčajných ľudí stojacich na nižších priečkach v sociálnej hierarchii. Práve zápisy z výsluchov nám ponúkajú jedinečnú možnosť „vypočuť“ si, do istej miery autentické, slová takýchto ľudí. Medzi riadkami sa z nich môžeme dozvedieť aj o ich bežnom živote.

Rozhovor vyšiel v novembrovom vydaní Ružomberského magazínu.

Ako historik pracujem v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Venujem sa výskumu dejín „dlhého” 19. storočia s dôrazom na formovanie slovenského národného hnutia. Som autorom dvoch samostatných monografií (Cestopisné denníky štúrovcov a Ideálny obraz národa), spolupodieľal som sa na vydaní ďalších štyroch (Štefan Moyzes – za života a v historickej pamäti, (ne)známe príbehy, Cestopisné denníky a (ne)obyčajný život farára) a publikoval som viacero vedeckých štúdií a popularizačných článkov.