Vápenka v Bielom Potoku chradne, dočká sa záchrany?

Z hlavného ťahu odbočíme do Bieleho Potoka. Odparkujeme vedľa tabuľky s nápisom dead end a auta bez ešpezetky, pri vystupovaní nás víta brechot spoza oploteného areálu. V akej veľkosti je zviera, ktoré ho vydáva, našťastie nevidíme. A keď okolo nás prefrčí ďalšie vozidlo, na chvíľu nevidíme vôbec nič, kým sa neusadí rozvírený prach.

Postupujeme však ku cieľu. Vo svetlej obuvi sa prezieravo vyhýbame blatu, v ktorom badať čerstvé stopy po veľkých pneumatikách. Čochvíľa spoznávame ich pôvodcov, uhýbame sa pravidelne premávajúcim tatrovkám. Z informačnej tabule, zarastajúcej krovím, sa dozvedáme, že neďaleko je lom v likvidácii.

Ďalšie dva psy strážia ohradený areál, ku ktorému smerujeme. Jeden flegmatický labrador, vedľa neho si svoju povinnosť poctivo plní intenzívnym štekotom aspoň parťák. Tak trochu tŕpneme, kedy sa objaví povolaná osoba, ktorá nás odtiaľto vykáže. Obšmietame sa totiž okolo súkromného pozemku. Od našej expedičnej výpravy sa však nenecháme odradiť, zrak aj foťák máme na stopkách, sme v cieľovej rovinke.

Za chrbtom nám zurčí Revúca, cyklisti a korčuliari brázdia neďalekú Cyklokorytničku, majitelia chodia do svojich závodov, okolie pulzuje aktivitou a priemyselným ruchom.

Len na stavbe, na ktorú upierame zrak a objektív, akoby zastal čas. Dva vysoké tehlové komíny, nápadne vytŕčajúce spomedzi zvyšku, majú už čo-to za sebou. Murivo v miestach vypadalo, v niektorých častiach spolunažíva s prírodou, ktorá z neho vyrastá. Zdá sa, že jediná činnosť, pohyb, ktorý masívna stavba vykonáva, je smerom do zabudnutia.

Pozeráme sa na chátrajúcu bývalú vápenku. Presnejšie na to, čo z nej ešte zostalo.

Podivuhodný prípad vápenky

Bývalý areál sa nezachoval celý, viditeľnými pozostatkami sú práve dve šachtové vypaľovacie pece, pokryté murivom, v ktorých sa vyrábalo vápno.

Technologické aj dopravné zariadenia chýbajú, z navážacej rampy ostalo len torzo. S dávkou imaginácie sa však môžeme pokúsiť dotvoriť obraz, ako sem surovinu, vápencový kameň z neďalekých zdrojov, dopravovali v oceľových vozíkoch, ktoré sa posúvali po úzkorozchodných koľajniciach.

Lomoz pri prevoze horniny a jej pálení bol v mestskej časti počuť dávno, už pred desiatkami rokov. Niektorí si azda budú pamätať, no viacerí z nás budú musieť prepnúť do módu predstavivosti, v čase sa vraciame do medzivojnovej priemyselnej éry.

Presné detaily sprevádzkovania ružomberskej vápenky však nepoznáme. Tak ako po nej ostali fragmenty fyzické, obdobne sú na tom aj informačné. Pátranie po jej počiatkoch by sa dalo prirovnať k listovaniu knihy, v ktorej sú vytrhané strany. Zisťovanie podrobností vyžaduje viacero telefonátov, intenzívne googlenie, vybavenie si knižničného preukazu a následné zahĺbenie sa do monografie Biely Potok a Vlkolínec.

Práve odtiaľ sa dozvedáme viac. „Vápencové podložie v chotári Bieleho Potoka využívali obyvatelia na ťažbu stavebného materiálu. Ťažba podliehala súhlasu a povoleniu magistrátu mesta. Pamätali na to aj členovia účastinárskej spoločnosti, ktorá v roku 1883 pripravovala založenie a stavbu Továrne na drevovinu a od mesta si na 30 rokov prenajala pozemky aj s právom bezplatnej ťažby stavebného kameňa a piesku na mestských pozemkoch a súhlas na vypálenie vápna,“ píše sa v monografii z roku 2014.

Jej autori stavbu pripisujú rodine Flochovcov. „V roku 1937 si vybavil živnostenské oprávnenie na pálenie a predaj vápna Ján Floch Páleník, ktorý však zakrátko zomrel. Na svojom pozemku v lokalite „Paučino“, v katastrálnom území Ružomberka, on alebo jeho deti postavili vápenku, ktorú neskôr prevzal syn Viktor.“

Až prišiel nový režim. A vápenku postihol podobný osud ako ostatné súkromné podniky. V roku 1953 ju zoštátnili, prešla do správy národného podniku Cementáreň Viliama Širokého v Lietavskej Lúčke a neskôr do správy Mestského národného výboru Ružomberok.“ Prevádzku ukončili v 70. až 80. rokoch. V majetku mesta ostala vápenka aj potom, no už slúžila na iné účely.

„V areáli fungoval mestský podnik Drobné prevádzky. Začiatkom 90. rokov celý areál pripadol Komunálnym službám, ktoré v ňom zriadili parketáreň,“ dopomáha nám k ďalšej stope Radislav Kendera, bývalý viceprimátor a znalec miestnej histórie.

Púta pozornosť

Kým areál našiel využitie, samotné komíny chátrali. Masívna opustená stavba ale priťahovala pozornosť, stala sa objektom prieskumníckych kratochvíl detí a mládeže. Darmo, generácie spred milénia vedeli ako nekonvenčné ihrisko využiť aj industriálny priestor. Ďalší prišli so stavbou do vizuálneho kontaktu, keď okolo nej prechádzali smerom na rodinné chaty či domčeky.

Ľudia na nevšednú stavbu nezanevreli, stále má svojich priaznivcov. Pred tromi rokmi na ňu poukázali aj aktivisti z platformy Čierne diery, ktorí sa venujú popularizácii historických stavieb. A to aj vďaka podnetom domácich. „Tip na vápenku nám opakovane posielali samotní Ružomberčania, ktorým záleží na jej osude,“ potvrdzuje pre naše noviny Martin Lipták zo združenia.

Krásne tehlové komíny si podľa nich nezaslúžia, aby odišli do zabudnutia bez povšimnutia, ružomberská vápenka by mala mať svoje miesto v histórii. Na rozdiel od Česka u nás väčšina zanikla. Torzá vápeniek sa zachovali v Kysaku, pri Klátovej Vsi a pri Nemeckej. Navyše sa zdá sa, že ružomberská vápenka je jediná svojho druhu. Dvojkomínovú by sme na Slovensku zrejme nenašli.

Púta pozornosť, no len to na jej záchranu nestačí. Priemyselná stavba dodnes nie je zaradená medzi národné kultúrne pamiatky, a tak nespadá ani pod pamiatkový zákon, ktorý by ju chránil. Hoci snahy boli.

„Je to úžasná stavba, ktorá si jednoznačne zaslúži ochranu. V minulosti sme ju chceli vyhlásiť za technickú pamiatku,“ potvrdzuje Kendera, ktorý sa pričinil o zápis viacerých ružomberských dominánt medzi kultúrne pamiatky. Mauzóleum Andreja Hlinku, synagógu či Súsošie slobody. Kým niektoré historické stavby sú chránené pred zásahmi a spustnutím, pár ojedinelých objektov už padlo za obeť prestavbám. Aké vyhliadky má tehlový monument?

Dočká sa záchrany?

Vyše desaťročie vlastní vápenku tunajší podnikateľ. V roku 2009 ju kúpil od súkromného majiteľa, keď hľadal vhodné priestory na svoje podnikanie, a bola súčasťou pozemku.  Priemyselnej stavbe ani on zmysluplné využitie nenašiel. A tak ďalej pustne.

„Je to škoda. Súhlasím, že by sa mala zachovať pre budúce generácie a mesto,“ podporuje úmysel jej záchrany. No jeho realizácia stojí a padá najmä na peniazoch. Rekonštrukcia by bola finančne náročná a nie je v jeho možnostiach objekt zrekonštruovať. „Lokalita je navyše priemyselnou zónou,“ dodáva majiteľ ďalší dôvod, ktorý môže limitovať využitie stavby.

Najschodnejšia cesta by boli podľa neho prostriedky z Európskej únie. „Možnosť, čo mi už dlhé roky napadá, sú eurofondy. Pri mojich podnikateľských aktivitách však tiež nie je veľmi čas sa tomu venovať,“ hovorí s tým, do projekčných prác treba investovať čas a peniaze a nie je garancia, že žiadosť dopadne úspešne.

„Samozrejme, ak by boli k dispozícii napríklad zdroje z eurofondov, určite by sa rekonštrukcia riešila v súčinnosti s pamiatkármi. Ak by sme do toho investovali značné finančné prostriedky, aby bol zachovaný aj historický aspekt stavby.“ Ak by prišiel seriózny záujemca, pripúšťa predaj objektu aj s areálom.

Mnohí sa vyslovujú za záchranu nevšednej stavby, nápady sa rôznia. Ponechať ako pamiatku alebo je súcejšia prestavba? Aj keď len v hypotetickej rovine. „Pre historickú kontinuitu a pamäť je dobré, ak sa čo najviac podobných stavieb podarí zachovať a adaptovať na nový účel. Nemusí to byť len prísnou ochranou, dobrá cesta môže byť aj prispôsobenie novej zástavbe. V zahraničí, ale už aj na Slovensku, máme dostatok pozitívnych príkladov, ktorými sa dá inšpirovať,“ načrtáva možnosti Lipták z Čiernych dier.

Zapísanie vápenky medzi národné kultúrne pamiatky je podľa neho na posúdení Pamiatkového úradu, no nemusí byť nevyhnutné. „V prípade dostatočných prostriedkov a dobrého zámeru vlastníka to nemusí byť dôležité, aj preto by sa ľudia mali zaujímať o historické stavby vo svojom okolí,“ uzatvára Lipták.

Článok bol publikovaný v októbrovom čísle RK Magazínu 

Titulná fotografia – zachovaná časť niekdajšej vápenka v Bielom Potoku. Autor: Juraj Brezáni