Fabrika, ktorá budovala mesto

V decembri 2019 uplynulo 125 rokov od vzniku Uhorského textilného priemyslu. Továreň, ktorú v Rybárpoli založil Izidor Mautner, ovplyvnila životy celých generácií Ružomberčanov.   

Po najväčšom textilnom závode v Rakúsko-Uhorsku, neskôr pýche ľahkého priemyslu v Československu a pracovnom i hospodárskom pilieri dolného Liptova, zostali začiatkom 21. storočia na pravom brehu Váhu v Rybárpoli len rozkradnuté ruiny.

V pamätiach stovák Ružomberčanov však ostávajú spomienky na továreň, kde prežili významnú časť svojich životov. Boli to navyše roky, ktoré sú zaznamenané aj v ich srdciach.

Počiatky v úspešnej minulosti

Vo fabrike pracovali aj Stanislav Chytka a Jozef Hýroš. Z profesijného či súkromného záujmu sa dlhodobo venujú aj výskumu a minulosti továrne. Základy úspešnej textilky, kde v časoch najväčšej expanzie pracovalo zhruba 5,5 tisíca ľudí, siahajú až do roku 1894.

„Dôležité bolo, že krátko po vzniku fabriky vybudovali aj strojáreň. Hoci prvé tkacie stroje boli americké či anglické, súčasne s nimi kúpili aj licenciu na ich výrobu. V Ružomberku začali vyrábať súčiastky i samotné stroje pre textilnú výrobu pre celé Rakúsko-Uhorsko,“ vraví Hýroš o jednom zo základných kameňov úspešného podniku. Prvú elektrickú energiu získal Ružomberok v roku 1907 práve z Mautnerovských textilných závodov, ktoré si ju sami vyrábali.

Postupom času v strojárni nevyrábali len textilné stroje, ale aj oceľové sudy, regály, odliatky pre iné strojárske firmy či transportné zariadenia. „Napríklad aj súčasná pešia lávka cez Váh do Rybárpola je vyrobená v bavlnárskej strojárni,“ informuje Hýroš.

Traduje sa, že technici, ktorí prišli z Anglicka montovať a zaúčať našich ľudí na anglické stroje Henri Livesey, doniesli futbalovú loptu. A tak vznikol v Ružomberku organizovaný futbal. Spomína na to Jozef Hýroš aj autori publikácie Storočnica futbalu v Ružomberku.

Prvú svetovú vojnu prežil závod okrem iného aj výrobou papierovej priadze a vojenského sortimentu, vrátane textilného. „Nemecké textilky sa snažili po prvej svetovej vojne urobiť kartel, aby Rybárpole eliminovali, ale nepodarilo sa im to,“ pripomína historik Chytka.

Ak chcela továreň prežiť, aj počas druhej svetovej vojny sa musela orientovať aj na vojnovú výrobu. „Súdržnosť kolektívu zamestnancov bola tak silná, že keď si drevomodelári zo zbrojnej výroby povedali, že ideme do povstania, do hôr, tak išli všetci,“ hovorí o pohnutých vojnových časoch Stanislav Chytka.

Imponuje mu, čo dnes v spoločnosti až tak nevidí. Vízia, s ktorou ľudia pracovali. „Už počas vojny premýšľali vo fabrike nad tým, že keď raz skončí, bude treba pre zničenú Európu veľa textilu. Vybudovali novú zošľachťovňu, pradiareň a tkáčovňu. V Čutkove vznikla priehrada na vodu a nakreslili i projekty obytných domov v Malých Tatrách, ktoré zrealizovali po vojne,“ spomína Chytka na rozvoj vo vojnových časoch.

Ľudia a vzťahy

Koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa Bavlnárske závody Vladimíra Iljiča Lenina (BZVIL) spamätávali z najťažšej prírodnej katastrofy, ktorá ich za celú éru existencie postihla. V noci z 29. na 30. júna 1958, po predchádzajúcich intenzívnych dažďoch, sa vylial Váh z koryta a zaplavil celé nádvorie textilky. Voda vnikla do skladov i prevádzok. Boli miesta, kde v priamo v areáli namerali dvojmetrovú výšku vodnej hladiny. „Bola to živelná pohroma, na akú si nepamätali ani najstarší pracovníci závodu,“ píšu v publikácii Textilka – sto rokov textilnej výroby v Ružomberku autori Stanislav Chytka, Eduard Stano, Marius Korčák a Jozef Hýroš.

Z tragédie sa fabrika rýchlo spamätala a začiatkom 60-tych rokov začali jej zlaté časy. Popri pobočkách v Zlatovciach pri Trenčíne a v Kútoch prichádza rozhodnutie vybudovať ďalší veľký závod v Leviciach. Bol to znak konjunktúry textilného priemyslu a ružomberskej fabriky.

„Keď som nastupoval v roku 1960, pýtali sa ma, či v závode niekoho poznám. Nepoznal som, tak ma dali, hoci gymnazistu, do inštalačnej dielne, kde som robil pomocného robotníka za 3,30 Kčs na hodinu. Nosil som majstrovi ,ládu´, debnu s náradím. Taký poskok, no bola to úžasná škola,“ spomína na začiatky vo fabrike Jozef Hýroš.

Počas viac ako štyroch desaťročí zažil toho v podniku veľa. Pracoval pri údržbe parných rozvodov, neskôr ako tkáč, pri mazaní strojov, opravách, robil majstra, zmenového majstra i vedúceho zmeny. „Na Vysokej škole dopravnej v Žilina som vyštudoval popri zamestnaní strojárinu. Potom som z robotníckych pozícií odišiel ,na hrad´. To bola administratívna budova fabriky, ktorej sa inak nepovedalo,“ hovorí Hýroš.

„Nespomínam na prácu, ale na úžasný kolektív. Taký som už nikdy nezažil,“ spomína zasa Stanislav Chytka, ktorí popri práci vyštudoval históriu. Do Bavlnárskych závodov prišiel a odišiel trikrát. Osem rokov pracoval ako robotník v manipulácii, neskôr ako majster „v kuchyni“, ako volali miestni várňu farieb, a napokon ako vedúci archívu.

„Výroba textilu patrí síce k ľahkému priemyslu, no bola to tvrdá a mizerne platená práca. Veľa ľudí tam robilo druhú či tretiu generáciu. Textilka bola ich život. Ak by neboli spokojní, nedávali by tam svoje deti. Príkladom je aj moja žena, ktorá bola už tretím pokolením v továrni,“ spomína historik Chytka.

Hovorí o drine a snahe splniť výrobný plán aj za levickú pobočku, ktorá v 70-tych rokoch vyhorela. Ťahať museli Ružomberčania. „Keď rekonštruovali jednu z budov, kolegovi zhorela vlastnou nepozornosťou maringotka, kde sme boli dočasne umiestnení. Mal na výber, buď ju zaplatí celú sám, alebo mu kolegovia pomôžu. Robili sme nadčasy, aj v soboty, aby sme sa vyskladali na novú maringotku. Dnes také niečo už nevidieť,“ uvažuje Chytka.

Artúr Mydlo

V roku 1969 bol do vedenia podniku menovaný dlhoročný zamestnanec Artúr Mydlo. Muž, ktorý sa pri kontakte s druhými vedel tváriť aj nahnevane, no nikto nevedel, či ho zlosť aj naozaj ovláda. „Čo skutočne nemal rád, bolo podliezanie,“ vybavuje si Stanislav Chytka.

Oslovení pamätníci sa zhodujú, že nikto nežil pre fabriku viac a nepriniesol taký rozmach, ako práve Mydlo. „Mal o podnik úžasný záujem. To bola dokonale srdečná záležitosť. Všetci vedia, že sa zaujímam o Ružomberskú vzburu, vtedy to bola ešte vec neznáma, no vedeli sme, že tam účinkovali a tvorili ju ľudia z fabriky. Chcel som sa o tom dozvedieť viac, tak som išiel za ním. ,Čo potrebuješ?´ pýtal sa ma typicky namrzene. ,Tri týždne voľno a vlastné auto,´ odvetil som. ,A čo za tú dobu urobíš?´ opäť sa spýtal. ,To sa dopredu nedá vedieť, ale chcem získať informácie a napísať o vzbure,´ argumentoval som. ,Daj to sem,´ odvetil Mydlo a naozaj mi tú výskumnú cestu podpísal. Ja som potom priniesol množstvo dôkazov a informácií k udalostiam Ružomberskej vzbury,“ spomína na jednu z mnohých príhod s riaditeľom továrne Stanislav Chytka.

„Vedel tlmiť konflikty medzi ľuďmi a dokázal sa svojich pracovníkov zastať. Keď v roku 1985 ničivý požiar zničil bielidlo, zatvorili zvárača, ktorý to podľa všetkého neopatrnosťou spôsobil. Napokon ho vďaka Mydlovi pomerne rýchlo prepustili,“ približuje povahu najznámejšieho riaditeľa textilky Jozef Hýroš.

„Každú stredu mal takzvané prijímacie dni. Ľudia stáli na chodbe v rade a chodili sa mu vyžalovať, poprosiť o láskavosti či dávať návrhy na zlepšenia. On to všetko riešil alebo zadával úlohy podriadeným, aby to vyriešili. Často ľudia chodili s prosbami o byty, takto sa cez neho snažili dostať k bývaniu, no bytov bol nedostatok, a ani on nemohol prideliť bývanie každému,“ rozpamätáva sa dlhoročný pracovník vo výrobe a predovšetkým redaktor závodných novín Textilák Marius Korčák.

„Fabrika mala každoročne plánovanú stratu. Mohol za to dovoz bavlny, ale aj energeticky drahá, no kvalitná výroba. V jednom roku sa pohyboval plán straty na úrovni 200 miliónov korún československých. Strata však bola na konci nižšia o milión, čo bol naozaj úspech a továreň dostala vyznamenanie – Rad republiky. Mydlo sa smial a nazval to stratová rentabilita,“ vraví Marius Korčák a dopĺňa: „Za neho bola fabrika na výslní. Vo všetkom, vo vývoji, výrobe a obzvlášť v sociálnom programe.“

Sociálny program

„Ktorá fabrika vybudovala toľko bytov pre zamestnancov, ako BZVIL? Už za Mautnera počas Rakúsko-Uhorska mala textilka svoj mlyn, pekáreň, mäsiareň, zdravotné stredisko či pílu. Rovnaké mesto v meste vybudovali aj za Mydla,“ dokumentuje Jozef Hýroš.

V mieste dnešnej čerpacej stanice a potravinového reťazca na Žilinskej ceste bolo veľké autobusové nástupište. Zo všetkých svetových strán tu prichádzali ráno, popoludní aj večer autobusy, aby priviezli a potom zase odviezli robotníkov na zmeny.

„Keď menili cestovný poriadok, medzi ľuďmi v továrni išiel obežník, aby napísali, kedy potrebujú autobus. Lebo človek, ktorý robil v zlievarni na konci fabriky nestihol spoj o 14:15, ak končil 14-tej. To všetko vtedy poctivo riešili, aby vyšli zamestnancom v ústrety,“ vyťahuje ďalšiu zo zaujímavostí historik Stanislav Chytka.

„Fabrika mala vybudované jasle i materské škôlky. O textilné učilište a priemyslovku sa postaral štát, ale prispievali aj bavlnári. To, po čom dnes školstvo volá, duálne vzdelávanie, aby sme dokázali vychovať odborníkov, už vtedy úspešne fungovalo,“ pridáva svoje postrehy ďalší z bývalých zamestnancov textilky Wilibald Liebscher. Práve on pred piatimi rokmi, pri príležitosti 120. výročia založenia továrne, autorsky pripravil panelovú výstavu Od Mautnera po 21. storočie.

BZVIL vybudovali počas 20. storočia praktický celú štvrť Rybárpole, niektoré bytovky v Políku, na začiatku Hrabova a v 80-tych rokoch začali stavať aj sídlisko Klačno.

„Okrem bytov sa najmä Artúr Mydlo pričinil o celý sociálnym program. Vznikali obchody na prízemí panelových domov po Ružomberku či v Mladej generácii, mikro jasle a vybudoval aj most do Rybárpola,“ rozpráva Wilibald Liebscher o minulosti vzdialenej len niečo cez tridsať rokov.

Fungovalo večerné vzdelávanie dospelých zamestnancov, v blízkosti závodu bola herňa, mäsiarstvo, pekáreň, potraviny, obuv, textil, zdravotné stredisko s lôžkovou časťou – všetko pre spokojnosť a väčšie pohodlie zamestnancov fabriky.

„Na čo najradšej spomínam, sú silvestrovské zábavy, to bolo niečo úžasné. Oproti hlavnému vstupu, tam, kde sú dnes stavebniny, bol kultúrny dom. Stretávali sa tam davy textilákov pri rôznych kultúrnych podujatiach,“ dopĺňa informácie Stanislav Chytka.

Privatizácia

Začiatkom deväťdesiatych rokov už bolo mnoho strojov v BZVIL riadených počítačmi. Vyrábali množstvo druhov priadzí a tkanín rôznych veľkostí a využitia. Takmer 30 percent produkcie upravených tkanín spracúvali na posteľné súpravy, prestieradlá, pracovné oblečenie a obrusy. Podľa autorov výstavy Od Mautnera po 21. storočie predstavoval podiel exportu do arabských krajín, USA, Kanady, Európy, Sovietskeho zväzu a Afriky približne 50 percent produkcie rybárpolskej textilky.

V marci 1994, keď bavlnári oslavovali 100 rokov, vyhlásil Fond národného majetku verejnú súťaž na predaj štátneho podniku, v tom čase už Bavlnárskych závodov Texicom.

Viac ako miliardovú hodnotu v korunách získala bratislavská spoločnosť Technoconsulting za 180-miliónov slovenských korún.

Marius Korčák ukazuje privatizačný list. Fabrika bola predaná priamym zadaním vopred vybranému záujemcovi na základe rozhodnutia ministerstva. „Nasľubovali hory-doly, veľké investície. Papier znesie všetko. V Textiláku sme napísali článok proti nim. Označili sme to za divokú privatizáciu a tých ľudí za neschopných riadiť fabriku. Keď to vyšlo, zavolal si ma riaditeľ, že mám odísť. Mal som tri deti, prehovárali ma aj kolegovia, tak som si nasypal popol na hlavu a nechali ma veľkodušne robiť ďalej,“ konštatuje.

„Nebol záujem fabriku udržať. Drancovali sa sklady, náhradné diely. Fabrika fungovala vďaka vykorisťovaniu. Stroje opravovali na úkor vybrakovania náhradných dielov z iných strojov. Bavlnu aj odbyt preúčtovávali cez niekoľko fiktívnych firiem, aby z fabriky vytiahli čo najviac peňazí,“ vybavuje si nie tak dávnu minulosť Chytka.

Ako prvý predávali majetok, ktorý nebolo vidieť. Rekreačné zariadenia na Škutovkách, Oravskej priehrade, Zemplínskej Šírave. Prišlo však aj na pozemky vo vnútri fabriky. Rozparcelovali ich a chaoticky predávali, bez logiky a koncepcie. Ba aj budovy delili, predávali samostatné poschodia alebo len tak, polovicu budovy,“ vracia sa k najsmutnejšiemu obdobiu Jozef Hýroš.

Dokonca prišiel príkaz vyrátať, koľko by fabrika získala, ak rozoberú koľajiská, ktoré tu boli už od čias Mautnera. „V kalkulácii sme mali rátať s tým, že jamy po podvaloch upravia a zasypú. Po predaji to však nespravili,“ vysvetľuje Hýroš, prečo sme až donedávna chodili v areáli po neskutočných výtlkoch.

„Tovar predávali do zahraničia a za niektoré kamiónové dodávky sme ani nedostali zaplatené. To celý koniec len urýchlilo,“ vybavuje si Marius Korčák, ktorý v závode odpracoval takmer štyridsať rokov.

„Veľakrát sme v 90-tych rokoch začínali od nuly. Nebolo na nové nákupy, na elektrinu, energiu a paru. Samozrejme, ani na platy. Pamätám si na obdobia, keď som dostával plat dva mesiace na tri razy. To už dávno neexistovali časy 80-tych rokov a textilnej konjunktúry, keď sa v BZVIL vyplácalo dvakrát v mesiaci. Výplata vždy siedmeho a záloha dvadsiateho druhého v mesiaci,“ pridáva svoj postreh Marián Mydlo, ktorý bol roky obchodným cestujúcim. Pre fabriku nakupoval bavlnu predovšetkým na Blízkom a Strednom Východe.

„Jednoducho sa nedostali do vedenia ľudia, ktorí by mali chuť továreň udržať. V menšej miere, povedzme na nejakej špecializovanej výrobe, to pritom mohlo vyjsť. Pozrite sa na Tatrasvit alebo Poľanu v Lučenci,“ myslí si o novom riadení závodu Wilibald Liebscher.

„Mali sme vypracované plány a návrhy na zachovanie oveľa menšej továrne v špecializovanej výrobe: ťažké tkaniny alebo cirkevný, vojenský či zdravotnícky textil. Malé množstvá, precízna výroba, drahé materiály, úzka špecializácia. Takto mohla značka prežiť aj v konkurencii lacného textilu z Ázie,“ myslí si Jozef Hýroš.

Definitívny koniec prišiel v roku 2006. Ako isté pozostatky po fabrike zostali menšie firmy Topchem a Áčko. Podnikajú však pod vlastnými značkami.

Múzeum

Už koncom 80-tych rokov sa zrodil plán na vznik múzea bavlnárskej výroby. Spracovaný bol návrh pre viaceré lokality, vrátane Kaštieľa sv. Žofie.

„Boli sľúbené dva milióny korún. Žofia bola prvá voľba. Ale keď odvolali Mydla, tak z toho zišlo. Viac už nebol záujem,“ hovorí Stanislav Chytka, ktorý bol chvíľu poverený prípravami vzniku múzea.

Ľudia ešte majú množstvo artefaktov, najmä tí žijúci. Kým sú pamätníci a ich blízki, veľa by sa ešte dalo nájsť, aj keď možno so strojným vybavením by bol problém. Čím neskôr, tým viac budú ľudia zabúdať a vyhodia z pôjdov všetko, k čomu nebudú mať vzťah,“ myslí si Wilibald Liebscher, ktorý robil vo fabrike na prelome 80-tych a 90-tych rokov a je zakladajúcim členom Občianskeho združenia Ružomberská Žofia.

Noviny, množstvo kníh či listinných dokumentov majú doma aj piati pamätníci, s ktorými sme sa rozprávali. Debne nespracovaného materiálu sú v archívoch v Bytči aj v českom Zámrsku, kde sú archívne materiály z čias centrálnej Mautnerovej textilnej fabriky v českom Náchode. Skôr, ako raz možno vznikne múzeum, by si Ružomberok mohol pripomenúť textilku aj inak.

„Mautner žil ako továrnik predovšetkým vo Viedni. Vo vile, kde býval, je v súčasnosti expozícia umelecko-priemyselného múzea. V blízkosti je ulica Mautnerweg. U nás nie je po Mautnerovi a ani po Artúrovi Mydlovi, ľuďoch, ktorí sa nemalou mierou pričinili o rozvoj fabriky, mesta a regiónu, pomenovaný ani pätník,“ ponúka konkrétny podnet Wilibald Liebscher.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 12/2019 – 1/2020.

Titulná fotografia – Pohľad na východnú časť Bavlnárskych závodov a Malé Tatry v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Zdroj: Textilka – sto rokov výroby v Ružomberku.

Stručná chronológia výroby textilu v Ružomberku

1894 – 5. decembra založil český rodák Izidor Mautner v Ružomberku spoločnosť Uhorský textilný priemysel, účastinársky spolok, Ružomberok – pradiareň;

1895 – počas prvého roku fungovania mala spoločnosť vlastnú pradiareň, tepláreň, tkáčovňu, strojovňu, závodná kuchyňa s jedálňou, ubytovňu pre robotníkov aj tkáčsku školu. Vyrobili ročne 213 ton bavlnenej priadze;

1895 – podnik mal ďalšie oddelenia bieliarne, oxidácie, sušiarne, sklady, vežu na vodu, čističku odpadových vôd, farbovňu, poštu, železničnú stanicu a postavená bola skupina „Malých domkov“ a tri bytovky na Rybárpoľskej ulici pre robotníkov a majstrov z továrne;

1900 – v textilke pracuje 1 420 robotníkov. Funguje už strojáreň aj zlieváreň;

1910 – fabrika má vybudovanú bytovú kolóniu v Rybárpoli. Taktiež vlastné javisko, výčap, herňu a podniková elektráreň vyrába elektrinu pre mesto Ružomberok. Pracuje tu 3 280 ľudí;

1917 – počas vojny vyrába fabrika konfekčnú vojenskú bielizeň. Mautner kúpil stratovú Ružomberskú celulózku a papiereň a prestaval ju. Textilka tak začala vyrábať papierovú priadzu, čo výrazne poškodilo jej stroje, no prežila vojnu;

1922 – po vojne a hospodárskej kríze v Československu klesol podiel Mautnera v textilke na 30 percent. Väčšinu vlastní Živnobanka. Postupne klesla výroba na 3 dni v týždni a v októbri továreň mesiac nefungovala;

1929 – Izidor Mautner sa vzdal kresla prezidenta správnej rady. V hospodárskej kríze vyrába fabrika len na polovicu svojich kapacít. Živnobanka je 100-percentným vlastníkom továrne;

1940 – z Mautnerovských textilných závodov sa stávajú Ružomberské textilné závody. Počas vojny má továreň problém s dovozom bavlny a musí prepúšťať. Opäť klesá i výroba;

1945 – fabrika dokázala počas vojny vďaka zbrojárskej výrobe nájsť dostatok kapacít pre fungovanie tkáčovne i pradiarne. Vybudovali priehradu v Čutkove i nový vodovod;

1946 – vzniká znárodnený podnik Slovenské bavlnárske závody. Dobudovaných je 72 bytov na ulici Ž. Silbigera;

1949 – textilka je premenovaná na Bavlnárske závody Vladimíra Iljiča Lenina (BZVIL) – má 11 samostatných závodov a 3 406 zamestnancov;

1953 – dokončené sú byty vo Veľkom Políku a internáty Mladá generácia pre 1 200 učňov a učníc;

1969 – riaditeľom sa stal Artúr Mydlo. Rozširujúci sa závod zamestnáva 5 404 pracovníkov;

1985 – rozsiahly požiar bielidla spôsobil veľké škody na strojnom zariadení. S bielením museli pomáhať iné podniky združené v truste Slovakotext. Išlo už o niekoľký požiar vo fabrike od jej vzniku;

1994 – Fond národného majetku vypísal 28. marca verejno-obchodnú súťaž na štátny podnik Bavlnárske závody Texicom. Priamym zadaním ju získala spoločnosť Technoconsulting;

1994 – 2006 – Závod postupne premenovávajú: Texicom, s. r. o.; Technoconsulting – Texicom, s. r. o.; R T Z, spol s. r. o.; Texicom – RTZ, spol. s. r. o.; Bavlnárske závody – Texicom, s. r. o. Už pod názvom Texicom, a. s. v roku 2006 definitívne zaniká.

Zdroje: Textilka – sto rokov textilnej výroby v Ružomberku; Výstava od Mautnera po 21. storočie

Poďakovanie za pomoc pri príprave článku patrí Stanislavovi Chytkovi, Jozefovi Hýrošovi, Mariusovi Korčákovi, Wilibaldovi Liebscherovi a Mariánovi Mydlovi.