Mohli, no nemuseli by byť. Dobehla ich doba, doba istej minimálne tridsaťročnej doby temna. Doba, ku ktorej sa po 17. apríli roku 1947 mohli vyjadrovať len z jednej politickej strany k tomu určení historici. Ešte stále i v roku 1971 som v mikulovskej ŠDZ-ke počul od útvarového vojenského politruka na PŠM (politické školenie mužstva) i to, že Andrej Hlinka bol fašista. V dobe, kedy sa hlasno hovorilo o Poučení z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, ako o nejakej Biľakovej ideologickej modle ako sa dostať z marazmu „Dubčekovej kontrarevolúcie“, sa nikomu nesnívalo, že o 19 rokov neskôr v priamom prenose ČSTV televízie uvidí na obrazovke svätú omšu. Ak by to niekto vtedy ako dvadsaťročný vojak povedal, označili by ho za blázna. Prinajlepšom by ho odprevadili ku kasárenskému lapiduchovi alebo k psychiatrovi.
Po ďalších 28 rokoch rokoch obratu obratov nič netušiac prichádza však v ružomberskom kine Kultúra v piatok 17. augusta 2018, v čase okolo 18:35 hodine k jednému veľkému vyhláseniu. Deje sa tak na panelovej diskusii so slovenskými historikmi konanej pri príležitosti 80-teho výročia úmrtia Otca národa A. Hlinku. Najsamprv v otváracej časti po nesúhlase černovskej skupiny publika k vyslovenému slovnému spojeniu takzvaný slovenský štát. „Žiadny takzvaný, ale štát slovenský, ten bol „ – je odozvou na toho, kto z dosiek pódia (a i možno nechtiac) vyslovil slovo takzvaný. O dve hodiny neskôr je zakončenie diskusie nepredvídateľné a ružombersky historické. V rušnej diskusii dať bodku za Hlinkovou 80-tkou prichádza primátor mesta s vyhlásením, že on ako i občania mesta Ružomberok by sa mali snažiť a urobiť všetko preto, aby bol Andrej Hlinka blahorečený.
Tento blog a príspevok nie je žiadnou fejsbukovou či N-denníkovou „topkou, je len vzatím na vedomie jednej ružomberskej udalosti, ktorá sa odohrala pred a za múrmi hotela Kultúra vo štvrtok 14. marca 2019. Jeho čitateľ by si mohol položiť otázku, čo tým autor tohto blogu chcel povedať.
Je aj návratom späť na vlastnej koži prežitých rokov 60-tych, do rokov, kedy slovenské školské dejepisy v tlačovej forme prakticky neexistovali a neboli silnou stránkou školstva režimu prezidenta Antonína Novotného. Pamätám si, ako nám učiteľ Augustín Klas (zmienka o jeho mene v predošlom blogu o obecnej kronike) v roku 1959 na vtedajšej III. OSŠ (dnes gymnázium sv. Andreja ) diktoval slová viet k dejepisnej stati s nadpisom 15. výročie Slovenského národného povstania.
V niektorej z tried základnej školy vytvoril jej vtedajší riaditeľ Mikuláš Pikula, fotografickú výstavu dobovej tlače a vtedy dostupných fotografii s tematikou koncentračných táborov, Nemcami vypálených československých obcí a iných vojnových zverstiev páchaných na civilných obyvateľoch. Pochopiteľne pre mladších žiakov to neboli príjemné pohľady pozerať na väzenské pásované obleky, vychudnutých ľudí so židovskými hviezdami, mŕtvoly nahádzané do jám, na pece a ostnaté drôty Osvienčimu či Buchenwaldu. Tie isté fotografie môžu o štyri generácie mladší žiaci vidieť i dnes po siedmich desiatkach rokov ako faktografický dokument doby.
Lenže na tie sa vtedy za čias komunistického más-mediálneho temna a existujúcich pracovných táborov v českom Jáchymove a v Příbrame, pozerali žiaci vzdialení len pár metrov od latami zabitého mauzólea A. Hlinku o ktorom sa nesmelo hovoriť. A vôbec nesmelo sa hovoriť i o Dr. J. Tisovi, a ak, tak len v tom negatívnom. Slovenský štát a Hlinkov Ružomberok v ňom, po 14. marci 1939 zostal na dlhé veky vekov len prázdnym nič a akýmsi podozrivo hluchonemým tabu pre neskoršie strany socialistických dejepisov. Zostal aj zakázaným mestom, ako ho nazývajú miestni a slovenskí historici.
Ako deti a mladší žiaci sme nebývali hluchí, doma a na ulici sme od príbuzných a známych susedov počuli hocičo o povstaní, hrabovskej vzbure, majálesoch, o postrieľaní Nemcov partizánmi. A niekedy aj o partizánskych činoch, ktoré neboli potrestané, (kdesi som sa dočítal, že ich bolo viac ako dvetisíc, medzi ktorými boli aj nevinní kňazi) a aj o tom, že tí silnejší cítiaci sa byť v práve, si stihli vybaviť bežné a staršie dedinské dlhy ako neurovnané účty svojským spôsobom, teda namierením zbrane na slabšieho a jeho popravením. Občas tým najstarším Ružomberčanom pristali na jazyku mená a priezviská ich známych, o ktorých sa na verejnosti hovoriť nesmelo. V pamätiach domorodého obyvateľstva po banskobystrickom povstaní a skončení vojny to časove nebolo až tak ďaleko.
Preletieť jedno československé a slovenské obdobie rokov 1938 – 1945 a zvlášť v Ružomberku, bez toho, aby nebolo pertraktované pri istých okrúhlych výročiach udalostí sa nedá. Pamäť národa je nezmazateľná. Obyčajne doba dobieha i tých, ktorí ju v istých historických kontextoch a udalostiach zamlčovali, alebo nejako ináč interpretovali. V iných okolitých štátoch okolo nás sa s bielymi miestami histórie už dávnejšie predtým, než prišiel M. S. Gorbačov do Bratislavy vysporiadali.
Nechtiac sa mi práve počas onej panelovej diskusie augusta 2018 v Ružomberku, dostala do rúk skladačka o partizánmi zavraždenom ružomberskom študentovi Jozefovi Surovom. Tento rok to bude 75 rokov čo sa tak stalo. Fotografiu tohto študenta na tichom marcovom proteste zúčastnených oproti dverách hotela Kultúra, som v miestnych a republikových webových médiách nevidel. A tak v historických témach tém, tak nevdojak nadčasovo i k okrúhlostí výročí – téma ružomberská.
