Vykonáva jedno z najrizikovejších povolaní, no napriek tomu by nemenil. Drevorubač Marek Janiga z Liptovskej Osady nám porozprával o svojej práci.
Sadáme do veľkého, príhodne zafúľaného terénneho auta. Obyčajné osobné by rozryté a blatisté lesné cesty brázdilo len ťažko.
Cesta plynie rýchlo, navôkol je čo obdivovať. Pri pohľade na srnku, ktorá ma naponáhlo, sa 41-ročný Marek rozrozpráva o tom, ako nedávno vyrušil medveďa. „Našťastie som ho zazrel len takto z auta, pri robote sa to nestáva, keďže robíme rámus a zver sa od nás väčšinou drží ďaleko.“
Predsa len sa mu však v pamäti vynára príhoda, ktorá sa skoro skončila zlomeninou. Jedného dňa narazili v lesnom poraste na mladé diviačatá. Starej nikde, tak si šli drobcov trochu obzrieť.
Ako sa tak kochali, kamarát zaručal: „Stará ide!“ Marek sa zvrtol a poďho do traktora. Poriadne si cestou narazil nohu, vážnejšie sa však nezranil.
„Diviačica sa síce nakoniec neukázala, no iste niekde po blízku číhala. Radšej sme už neprovokovali šťastie,“ konštatuje rodák z Oravy.
Práca záľubou
Po pár minútach zastavujeme na zvážnici nad Liptovskou Lúžnou, povyše vidíme vyrúbané stromy, zazrieme aj traktor, lanovku na sťahovanie dreva a inú techniku. Lesom sa rozlieha vŕkanie píly.
Z auta vyťahujeme malé pohostenie pre Marekových kolegov. Pri pohľade na riadny kus slaniny utrúsime, že vegáni alebo vegetariáni by toho asi moc nenaťažili a náš spoločník nám rýchlo dáva za pravdu.
V partii má dvoch chlapov – mladšieho brata a kamaráta. Pre všetkých je práca zároveň aj hobby. „Keď robí človek viac ako päť rokov v hore, je to osobné, musí ho to baviť,“ vysvetľuje Marek.
„Samozrejme, robota je to ozaj ťažká, celý čas si jednou nohou v hrobe a druhou v base,“ dodáva s tým, že pred štyrmi rokmi mali aj smrteľný úraz. Viac sa však k tejto veci vyjadrovať nechce.
Možno je aj to jeden z dôvodov, prečo sa postupom času naučili robiť s väčšou obozretnosťou. Mladícka nerozvážnosť ich dávno opustila, všetci už majú rodinu a deti.
„Po určitých skúsenostiach človek vyhodnotí, že robiť na úkor svojho zdravia sa neoplatí. Žiadne majetky za to nestoja. Treba žiť tu a teraz,“ približuje Marek svoj životný postoj.
Páni svojho času
Fixný pracovný čas nemajú, robia podľa vlastného tempa. Nie sú platení od hodiny, ale od kubíka.
„Tá voľnosť je na nezaplatenie, hory vám dávajú pokoj. Môžeme povedať, že sme pánmi svojho času. Pokiaľ nás práve netlačia termíny, nemusíme sa náhliť,“ prezrádza svalnatý štyridsiatnik.
Obvykle najskôr porobia horšiu robotu, lepšiu si šanujú. Patria ku skupine drevorubačov, ktorí si radi prispia, preto sa do lesa vychytia zhruba o siedmej ráno. Prvou zastávkou je pumpa, kde si načapujú benzín alebo naftu.
Potom sa poberú na pracovisko, väčšinou ťažia v okolí Osady, Revúc a Lúžnej.
Keď dorazia na miesto, nejdú sa hneď pretrhnúť. Posedia si, pokochajú sa, porozprávajú, dačo zjedia. Keď sa im chce, pomaly sa pustia do roboty.
Prerušujú ju podľa potreby. Raz sa napríklad stalo, že si po výdatnom obede išli hodiť „šlofíka“ a zobudila ich až tma.
„Robota je to ozaj krásna, len keby nám ochranári nehádzali polená pod nohy a nedezinformovali verejnosť,“ vzdychne si Marek.
Trochu kritiky
Zíde nám na um, či niekedy prišli aj do priamej konfrontácie s ochranármi. Marek síce krúti hlavou, no výraz tváre prezrádza, že má niečo dôležité na jazyku.
„Môj nebohý kamarát pred desiatimi rokmi viezol do Tatier techniku, s čím mal nemalé náklady. Mal oprávnenie, súhlas na ťažbu, všetko bolo v poriadku. O stromy a o rampu tam boli pouväzovaní študenti. Na pomoc si mládež prizvala aj policajtov a médiá,“ približuje.
„Na rozdiel od môjho kamaráta tam všetci z protestujúcich boli neoprávnene, takže to dopadlo v jeho prospech. Keď sa vtedy spýtal jedného študenta, či to robí naozaj z presvedčenia, dotyčný sa mu napokon priznal, že si takto celkom dobre zarobí. Mnohým aktivistom ide len o peniaze,“ konštatuje a vzápätí sa razantne púšťa do ďalšej kritiky.
„Najväčší škodcovia našich lesov sú ochranári,“ prízvukuje. „Keď bola ešte za komunistov veľká kalamita na Horehroní, všetko sa postriekalo, oblepilo páskami so zákazmi. Ľudia to vydržali, kalamita sa stihla spracovať a bolo to bez následkov. A aké hory nám tu prenechali. Teraz sa kvôli biotopom chráni každý chrobáčik. Keď človek prejde cez les trochu ťažším traktorom alebo väčším strojom, hneď je tu problém. Chránime chrobákov, hmyz, háveď a obetujeme kvôli tomu sto hektárov lesa.“
Padla
Poberieme sa kúsok vyššie smerom k Markovým spolupracovníkom. Vraj je to bezpečné, nepôjdeme príliš blízko, dôležité je, aby sme nešli bližšie ako je dvojnásobok dĺžky spiľovaného stromu.
Kráčajúc na miesto Marek prezrádza, že sa zúčastňuje mnohých pretekov drevorubačskej zručnosti, jednu súťaž dokonca aj sám organizuje.
Hneď prvý ročník Liptovského drevorubača sa tešil pomerne vysokej účasti – do areálu autokempingu v Liptovskej Osade si našlo cestu zhruba tisíc ľudí. Z roka na rok sa však návštevnosť zvyšuje, na posledný štvrtý ročník prišlo až tritisíc ľudí.
Blížime sa k piliarom pohrúženým do práce, Marek nás ubezpečuje, že si nás rýchlo všimnú. Čochvíľa pozerajú naším smerom a po hlasnom a zreteľnom „nazdar“ dokončia začaté a zamieria k nám.
To už Marek vyťahuje aj plechovky piva, s ktorými im máva na pozdrav. Chlapi sa nemôžu tváriť spokojnejšie. Dnes im už zrejme padla. A nám tiež.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 10/2018.
Foto – autorka
