Iveta Bieliková: Hra je pre dieťa najlepšou motiváciou k pohybu   

Na prvý pohľad nenápadná. Na basketbalistku “nie príliš vysoká“, o to viac snaživá a talentovaná. Na druhý pohľad sympatická a usmievavá. Málokedy len tak sedí, jednostaj je v pohybe. Väčšinou ju vidíte v športovom oblečení, ktoré jej dokonale „sekne“. Občas aj s píšťalkou na krku, aby usmernila deti pri telocviku či na tréningu.

Pri jedlách nie je vyberavá, nejak zvlášť sa neobmedzuje. Veľké modré oči, šibalský, dievčenský úsmev. Taká je Iveta Bieliková, vicemajsterka Európy, dvojnásobná víťazka Euroligy klubov a viacnásobná majsterka krajiny v ženskom basketbale. Dnes je trénerka detskej reprezentácie a učiteľka telocviku v Základnej škole na Bystrickej ceste v Ružomberku.

V rozhovore sa dozviete:

• Ako sa Iveta Bieliková dostala k basketbalu
• Či má podľa nej nadané dieťa väčší predpoklad byť úspešné
• Prečo deti už nie sú tak pohybovo zdatné ako kedysi
• V čom zaostávame v rámci športu za ostatnými krajinami
• Ako motivovať deti, ktoré sa nechcú hýbať
• Aká bola Ivetina profesionálna športová kariéra

Vždy vás vidno v pohybe, azda ani neviete len tak sedieť…

Pohyb mám od detstva veľmi rada. Sprevádza ma to mojím životom od detstva a ani súčasné aktivity (športové), ktoré sú so mnou spojené mi nedovolia leňošiť. Aj moja basketbalová kariéra bola spojená s pohybom, nasadením… a tak už to mám v sebe, bez aktivity by to nebolo ono.

K basketbalu Vás vraj priviedla Vaša učiteľka telocviku v základnej škole. Vediete aj Vy svojich žiakov prioritne k basketbalu?

Mňa naozaj zoznámila s basketbalom učiteľka telocviku, pani Tatiana Lilgeová a zamilovala som si ho. Nikto mi nevyberal, že musím hrať basketbal, vybrala som si ho sama pre jeho kreativitu (basketbal je jeden z najnáročnejších športov, pretože tá rôznorodosť, čo všetko musíš ovládať a ešte pri tom veľa tvoriť, byť pohybovo zdatný a reagovať na rýchle zmeny, nie je vôbec jednoduché), a to ma asi najviac na tom bavilo, ale hlavne je tam veľa pohybu, kde si musíš vybudovať aj veľké vôľové vlastnosti, ak sa chceš presadiť.

Pre mňa v tej detskej kariére bolo ešte jedno veľké šťastie, že šéfom tréningového strediska mládežníckej sekcie bol tréner Jozef Smolek (neskôr v najúspešnejších rokoch ružomberského basketbalu architektom a manažérom slávneho ružomberského klubu, ktorý vyhral 2x Euroligu a mnohonásobne tituly majstrov Československa a Slovenska). On si ma ešte s mojimi dvomi spoluhráčkami vybral, „ostaršil“ k starším dievčatám, to ma dostalo do väčšej konkurencie, čoho som sa nezľakla, ale naopak ešte viac ma to bavilo.

V súčasnosti aj ja, keď vidím na hodinách telesnej výchovy šikovné dievčatá, snažím sa im odporučiť, aby to skúsili v basketbalovom klube. Na našej škole je snaha viesť deti hlavne k športovej všestrannosti, aby mali určité základy pre akýkoľvek šport a aby ho mohli rozvíjať, keď ich bude baviť. Určite netlačím na pílu, ale priznávam, že mi je ľúto, keď to niektoré dievčatá ani neskúsia alebo pri tom nevydržia.

Viete po pár minútach rozlíšiť, či je dieťa nadané na ten-ktorý šport, alebo či je pohybovo nadané?

Niekedy som si myslela, že dieťa vykazujúce zdatnejšie pohybové schopnosti bude automaticky úspešnejšie. Avšak, z vlastnej skúsenosti a tiež roky pohybujúc sa pri mládeži mi ukázali, že aj na prvý pohľad nie až tak pohybovo nadané dieťa sa dokáže zmeniť svojím poctivým a pravidelným prístupom k pohybovým aktivitám. Takéto dieťa síce pomalšie, ale s väčšou istotou napreduje a dobieha i mnohokrát aj predbehne síce pohybovo nadané, zdatné a šikovné dieťa, ktoré však odmieta na sebe pracovať. Všetko to je o úsilí, ctižiadosti, pravidelnosti a schopnosti dodržiavať určené pravidlá. Z toho plynie záver, že rozlíšiť, ktorý šport je pre dieťa vhodný alebo najvhodnejší, je obrovská chyba.

Myslíte si, že deti majú teraz na športovanie lepšie podmienky ako v minulosti? Mám na mysli vybudovanú športovú infraštruktúru, možnosti výberu krúžkov a podobne, respektíve myslíte si, že to ovplyvňuje ich vzťah k športu?

Všetko so všetkým súvisí. Určite je dôležité mať vybudované športoviská, lebo tie voľné lúky, dvory či ulice už dnes neexistujú. Ešte za mojich detských čias sme práve tu vonku s kamarátmi získavali prirodzenú pohybovú aktivitu a kreativitu. Tam som ako dieťa získavala najviac pohybových schopností, tam sme si sami vymýšľali hry a súťaže. Určite sme tam viac nadobudli prirodzené pohybové schopnosti. Medzi kamarátmi som sa naučila chytať loptu, niekoho trafiť, uhýbať sa. V škole nás potom len učili robiť tie športové činnosti sofistikovanejšie.

Dnes toto všetko deťom chýba. Preto je bezpodmienečne potrebné nahrádzať niekdajšiu prirodzenosť vytváraním podmienok v materských školách, základných  školách, v kluboch a nabádať deti a ich rodičov k športovaniu. V našom štáte absentujú systémové riešenia pre rozvoj pohybových a športových činností. V porovnaní s okolitými krajinami zaostávame aj so športovou infraštruktúrou a samotné krúžky, len na základe dobrovoľnosti nás z terajšieho, v tejto oblasti nedobrého stavu, z biedy nevytrhnú.

Chcú sa deti hýbať?

Na Slovensku máme celospoločensky veľký problém so záujmom o športovanie mládeže. O tomto už rozprávame minimálne 15 – 20 rokov, ale len rozprávame. Ak sa nenastavia úplne iné systémové riešenia na možnosti pohybových aktivít a nebudú dodržiavané alebo plnohodnotne napĺňané, tak dôsledky nás dobehnú, niektoré už aj dobehli (obezita detí, slabá imunita, deti bez kondície, slabé vôľové vlastnosti…).

Pri mojej trénerskej činnosti v mládežníckom basketbale sa stretávame v konfrontácii s inými okolitými krajinami a opakovane pozorujeme ako zaostávame v pohybe, v zdravej športovej agresivite (získanie pozície, získanie lopty). Jednoducho sme málo priebojní. Je mi to veľmi ľúto, pretože niekedy sme boli práve v týchto vlastnostiach príkladom pre okolité krajiny. Tie sa k nám chodili učiť, ako to majú robiť. Bez pravidelnej pohybovej aktivity všetkých detí sa nikam neposunieme.

Moja kamarátka zo Srbska, ktorá hrala u nás v Ružomberku, si založila po skončení kariéry rodinu a vychováva dve deti. Podrobne mi opísala, ako to funguje v Srbsku. Tam neexistuje mladá rodina, ktorá by svoje deti neviedla k športu. Každé dieťa musí chodiť aspoň na jednu športovú aktivitu. Pritom cieľom nie je mať z dieťaťa majstra sveta, ale nechcú, aby ich deti sedeli doma pri mobiloch! Existujú aj iné príklady, v okolitých krajinách majú minimálne 3 – 4 hodiny týždenne telesnú výchovu, fungujú im športové mládežnícke akadémie, atď.

Čo nám chýba, aby sme na Slovensku nezaostávali?

Malé deti nie je problém motivovať, oni milujú pohyb, len my im postupne tú radosť z pohybu utlmujeme, pretože je ho menej a menej. Namiesto toho, aby sme v nich ten talent naopak rozvíjali, tak v spoločnosti to robíme naopak. Pre mňa je nepochopiteľné, ako to nevieme zmeniť. Deťom chýbajú  vzory, aby sa túžili podobať na nejakého športovca – hlavne vo svojom okolí je to veľmi dôležité.

Spomínam si, že keď som bola aktívna basketbalistka, tak sme boli so spoluhráčkami pre deti veľkým vzorom a deti veľmi túžili byť basketbalistom, basketbalistkou. Veľakrát sa mi stalo, že keď som išla po meste, tak malé dievčatá sa spontánne predo mnou predvádzali, urobili napr. „mlynské kolá“ na chodníku, len aby ukázali, aké sú aj ony šikovné. Ružomberské deti si ma vybrali tiež ako „detskú kráľovnú mesta“ a v tých časoch sa naozaj veľa detí prihlasovalo na basketbal a športovalo.

Ako motivujete deti, ktorým sa cvičiť ani hýbať nechce?

Zjednodušene by som povedala, že hra je najlepší motivátor. V skutočnosti sa už aj toto stáva veľkým problémom. Niektoré deti sa nevedia hrať, lebo šport ani nevideli. Tým pádom nemajú športové vzory a už vôbec nie vo svojom okolí. Deti nie sú vedené k pohybovým aktivitám a potom ich ani tie hry nevedia nadchnúť. Keď sa po víkende detí opýtam, kde boli, čo robili, väčšinou dostanem odpovede, že boli doma. Toto určite nie je dobrý predpoklad, že budú mať záujem hýbať sa. U detí, ktoré takúto aktivitu majú, nie je problém ich k pohybu motivovať.

Cítite, že “koronová” doba, keď sme nemohli navštevovať plavárne, verejné športoviská, deti sa menej hýbali, ich nejako ovplyvnila?

Koronová doba je veľmi smutné obdobie pre každého bez výnimky. Deti, ktoré boli lenivejšie, ešte viac spohodlneli. Ale poviem aj niečo pozitívne na príklade môjho basketbalového družstva. Keď sme nemohli spolu trénovať a dievčatá boli zatvorené doma, tak dostali od nás tréningový plán a museli samé na sebe pracovať. Niektoré dievčatá sa neuveriteľne posunuli, pretože samé seba motivovali. Pracovali samostatne, dokázali sa prinútiť a potom si tú ctižiadostivosť priniesli aj do spoločného tréningu. Veľmi sa zlepšili. Keď sme po tomto období znovu začali hrať súťažné zápasy, všetci sa čudovali, ako sa dievčatá veľmi výkonnostne zlepšili. Máme zaujímavé videá a fotografie, kde dievčatá využili aj svoju kreativitu, aby mohli doma trénovať, napríklad driblovali pod dáždnikom a podobne.

Máte iný obľúbený šport, okrem basketbalu?

Basketbal je naozaj môj najobľúbenejší šport, ale mám rada aj tenis. Keď som počas svojej basketbalovej kariéry mala v lete trochu viac voľna, chodievala som si zahrať tenis a bavilo ma to.

Čo robí Iveta Bieliková, keď netrénuje a neučí?

No, pokiaľ ide o môj voľný čas, je to veľmi problematické. Ak sa venujete športovým aktivitám a máte veľkú zodpovednosť, veľa priestoru na voľný čas nie je. Veľakrát môj voľný čas končí upratovaním. Mám niekoľko kníh na stolíku a čakajú na môj voľný čas! Šport a život okolo neho veľmi nepozná sviatok – piatok.

Máte aj Vy pocit, že kedysi sa deti v školách a aj všeobecne viac hýbali? Kedysi sme mali viac hodín telesnej výchovy, potom školy nastúpili na trend uprednostniť cudzie jazyky, respektíve informatiku, čo bolo často aj na úkor pohybu. Potom sme prišli na to, že deti začínajú byť viac obézne či lenivé a školy akoby znova začali raziť teóriu “vráťme šport do škôl”. Evidujete to ako skúsená športovkyňa?

Keď som skončila s basketbalovou hráčskou kariérou, začala som trénovať 16 – 17 ročné mladé reprezentantky a stále som nechápala, ako je možné, že sa nevieme výkonnostne posunúť k iným krajinám, keď tréningový proces sa im približuje. Pri mnohých debatách s pánom Smolekom, ale aj s mojím kolegom na kondíciu, pánom Švickým, sme identifikovali hlavný problém.

Deti v materských a základných školách majú veľmi slabú pohybovú aktivitu, sú slabo atleticky a gymnasticky vyspelé. Snažili sme sa na to upozorňovať na rôznych celoslovenských fórach, konferenciách a ako to u nás býva, každý len prikyvuje, že je to pravda, ale nikto si nevyhrnie rukávy, že poďme do toho a zmeňme to.

V našom meste sa do tej zmeny pustila naša pani riaditeľka Elena Volanská, kde vytvorila podmienky pre všetky deti na tri hodiny telenej výchovy pre 1. stupeň a vytvorila športové triedy pre 2. stupeň, kde majú deti päť hodín telocviku týždenne. Výsledky a benefity z toho sú najlepším dôkazom správnosti takéhoto smerovania.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom a ich rodičom?

Môžem len odporučiť, aby sme si vzali príklad z iných krajín, ktoré toto vyriešili už pred mnohými rokmi. Za všetky by som uviedla, napríklad, Fínsko, kde základným princípom ich životného štýlu je starostlivosť o zdravie detí, k čomu majú vytvorený systém. Deti sú v neustálom režime otužovania sa a pohybu.

Napríklad, čítala som od Slovenky, ktorá tam žije, že deti za každého počasia počas pobytu v škole musia ísť po nejakých vyučovacích hodinách von – či je dážď, či padá sneh, či je zima. Alebo deti v jasličkách spia v kočíkoch von za každého počasia, treba sa len dobre obliecť – čiže veľa pobytu na čerstvom vzduchu, nech nadobúdajú imunitu.

Druhé moje odporúčanie odznelo už v predchádzajúcich odpovediach. Treba viesť deti k pohybovým aj športovým aktivitám a neočakávať, že sa preto nutne stanú „majstri sveta“. Najdôležitejšie je, aby získali vlastnosti, ktoré šport naučí: nevzdávať sa, vždy bojovať, vytrvať v tom, čo robím, získavať pri tom priateľstvá, rešpektovať nastolené pravidlá, rešpektovať svoje okolie a ešte sa pri tom aj zabaviť a zažívať rôzne zážitky.

V škole, kde učíte, alebo vo vašom okolí, máme talent, ktorý by nás mohol príjemne prekvapiť a hrať v slovenskej reprezentácii?

Napríklad, ja mám v mojom družstve niekoľko mladých reprezentantiek v dvoch vekových kategóriách, čo je veľmi povzbudivé pre každého z nás. Ale to sú len prvé lastovičky a v reprezentácii zotrvá naozaj len ten, čo sa nevzdal pri prekonávaní prekážok, ktoré nutne prichádzajú. A ešte je to prípad od prípadu, lebo ja, keď som bola mladá, nebola som v žiadnych mládežníckych reprezentáciách a nakoniec som sa stala reprezentantkou v seniorskej kategórii a hrala som na všetkých svetových podujatiach od majstrovstiev Európy, sveta, Hier dobrej vôle až po olympijské hry.

Neľutujete obety, ktoré ste priniesli kvôli športovej kariére?

Každý vrcholový športovec niečo obetuje, ale vždy je to na jeho rozhodnutí, čo tomu chce všetko obetovať. Veľa ľudí si vôbec nevie predstaviť, čo to obnáša. Na druhej strane ale športový život je mimoriadny v neopakovateľných zážitkoch, možnostiach spoznávať a vidieť svet, konfrontovať sa s tými najlepšími. A to je na nezaplatenie a obrovské veľké oživenie života.

Mali ste aj nejaké vysnívané povolanie, než ste sa stali profesionálnou športovkyňou?

Nemala som nič vysnívané, všetko si ma našlo. Mala som veľké šťastie na dvoch výnimočných ľudí – Jozefa Smoleka a Natáliu Hejkovú, ktorí ovplyvnili môj športový život. Vďaka tomu zázemiu, ktoré vytvorili pre nás basketbalistky v klube i v reprezentácii, nám umožnili presadiť  sa v profesionálnom športe na najvyššej úrovni určitý čas života. Umožnilo nám to vidieť veľký kus sveta a na vlastné oči zažívať krásy mnohých štátov, miest a všetko, čo s tým súvisí.

Veľkou pridanou hodnotou je silný pocit radosti, že sme ľudom dávali svojimi výkonmi veľkú radosť, čo pociťujem pri reakciách ľudí dodnes. Doma a aj vo svete sme mali veľa slovenských fanúšikov, ktorí sa nami hrdili. Je pravda, že som vždy mala rada deti. Ešte pred skončením svojej  kariéry som uvažovala, že začnem trénovať mládež a odovzdávať skúsenosti, ktoré som získala. Rozbiehalo sa to kvôli podmienkam pomaly, ale v poslednom čase sa to už aj napĺňa.

KARIÉRA IVETY BIELIKOVEJ

Od detstva až do roku 2003 hrala basketbal v Ružomberku (sezónu tam však nedokončila), s ktorým získala tri česko-slovenské tituly (1991, 1992, 1993) a desať slovenských (1993 – 2002). Vzápätí hrala krátko v poľskej Gdyni (2003), jeden a pol sezóny (2003 – 2005) v maďarskom Šoprone, jeden titul získala aj v Delte Košice (2005). Kariéru skončila v Poprade (2005/06) 3. miestom v extralige.

Bola účastníčka olympijských hier (OH) v Barcelone 1992 (6. miesto), dvoch majstrovstiev sveta (MS) (Malajzia 1990 – 4. miesto, Nemecko 1998 – 8. priečka), dvoch majstrovstiev Európy (ME) (Izrael 1991 – 5. miesto, Maďarsko 1997 – striebro) a predstavila sa na Hrách dobrej vôle 1990 v Seattle (8. miesto).

Je dvojnásobná víťazka Európskej ligy s MBK Ružomberok (1999, 2000), z tejto súťaže má aj dva bronzy (1996, 1997). Bola najlepšia basketbalistka Československa 1990 a 1991 a najlepšia basketbalistka Slovenska 1990 a 1996.

Fotogaléria