Je po tréningu a kríva. Botasky mu spôsobili otlak. Prepichne ho až po našom rozhovore. Zajtra, pri ďalšej tréningovej dávke, musia byť nohy bezchybné. Ružomberčan Matúš Vlčko sa pripravuje na prestížny Berlínsky maratón.
Štefanský beh 2017, preteky Ružomberskej bežeckej ligy. Do cieľa pribieha na štvrtom mieste mladý Ružomberčan. Posledné metre vyzerá jeho skrivená tvár tak, akoby bežal bosý po klinoch. Už nemôže nič vyhrať, ale aj tak necháva na trati všetko.
Tá bolesť sa prenáša na vás, cítite ju s ním, a nerozumiete prečo. Premýšľate, prečo ešte beží s takým obrovským úsilím. Veď o nič nejde. V cieli padne na chladnú decembrovú zem. Lapá po dychu, nekomunikuje a leží. Niekto ho prikryje bundou. Zdvihne sa až po dobrých troch či štyroch minútach. Vyzerá, že bude v poriadku.
„Hranica je bolesť. Vždy športujem do bolesti. Do maximálneho vyčerpania, aby som dal zo seba všetko, čo vo mne je. Nemám talent na šport, ale mám v sebe vytrvalosť a vôľu tvrdo na sebe pracovať,“ opisuje príčiny týchto momentov 28-ročný Ružomberčan Matúš Vlčko.
So skrutkami v nohe
V detstve hrával futbal v MFK Ružomberok. Bol brankár. Neskôr prešiel do Černovej. „Vždy ma bavilo, keď sme mali bežecké tréningy. Na brankára som mal celkom dobrú kondíciu. Tam niekde som si uvedomil, že beh mi chutí,“ pátra v pamäti po zrode bežeckej túžby. Našiel si trénera a začal vyhľadávať preteky. Všetko to však bolo na akejsi organizovanej rekreačnej úrovni.
V júni 2016 bol na jednom z ďalších obľúbených tatranských výletov. Do Priečneho sedla nevyšiel. Na snehovej pláni sa pošmykol a okrem odrenín a tržných rán našiel po páde aj vykrútený členok.
„Nemal som poistenie do hôr. Kamaráti ma niesli päť hodín na Hrebienok, aby ma mohla odtiaľ odviesť sanitka. Ešte v ten deň mi dali do nohy sedem skrutiek,“ spomína Matúš na svoje šťastie v nešťastí.
Behať začal už v rekonvalescencii. Do týždňa po vybratí skrutiek stál na štarte pretekov.
Maratón
„Pol roka som využil na to, aby som si naštudoval čo najviac o behu a rozhodol sa, že sa mu chcem venovať intenzívne. Doterajší vrchol bol vlani na maratóne vo Frankfurte. Posledné stovky metrov bola najsilnejšia športová emócia, akú som kedy zažil. Nedá sa to s ničím porovnať. V cieli som dostal zimnicu. Vylial som pohár s čajom bez toho, aby som sa napil. Tak sa mi triasli ruky. Sedel som na zemi a triasol sa. Vtedy som vedel, že som nechal na trati všetky sily a zabehol najlepšie, ako som mohol. Mal som zo seba dobrý pocit,“ opisuje Matúš emócie, ktoré sú jeho motiváciou do ďalšej tréningovej driny.
V meste nad Mohanom zabehol čas 2:38. Z maratónu, ktorý bežalo takmer 14-tisíc bežcov, sa pod tri hodiny dostali približne tri stovky. Matúš sa svojím časom kvalifikoval na slávnejší a väčší Berlínsky maratón.
„Je to najrýchlejší maratón na svete. Sedem z posledných desiatich svetových rekordov v maratóne padlo tu. Pobeží 40-tisíc bežcov a dostať sa na štart sa dá len na základe kvalitného času alebo šťastia v lotérii,“ vysvetľuje cestu k druhému najväčšiemu maratónu v Európe, zaradenému do kalendára World Marathon Majors.
Bežať v Tokiu, Bostone, Chicagu, New Yorku, Londýne alebo Berlíne je ako hrať na tenisovom Grand Slame.
Práca, beh a priateľka 
Podujatiu na konci septembra podriadil v posledných troch mesiacoch všetko. Rovnako ako vlani na Frankfurt sa pripravuje pod dohľadom plateného trénera. Trikrát týždenne cestuje za ním do Banskej Bystrice na Štiavničky.
„Trénujem tam spolu s mojím kamarátom Romanom Vajsom. Spoločne sme si dali cieľ absolvovať Frankfurt, teraz sa pripravujeme na Berlín. Je to vrchol sezóny a chcem ho absolvovať čo najlepšie. Chcem mať lepší čas ako naposledy, chcem sa len zlepšovať. Nič viac,“ odvetí Matúš, ktorému jeho zanietenie a zápal v hlase, keď rozpráva o behu, nedokážete neuveriť.
Týždenne nabehá od 90 do 110 kilometrov. V júli to bolo 437 kilometrov. Okrem Bystrice ho môžete stretnúť v Čutkove, okolo Sidorova, na tartane na ZŠ Zarevúca, na Cyklokorytničke, pod Skladanou skalou, a ak je tma, tak behá pod osvetlenými uličkami Černovej. Často sám. Ak môžu, pridajú sa kolegovia Martin Hatala alebo Zuzana Jančiová.
„Normálne tak veľa nebehám. Ale toto je niečo výnimočné. Je to príprava. Podriaďujem tomu všetko. Na záľuby teraz nie je čas. Existuje len práca, beh a moja čerstvá známosť,“ opisuje svoje aktuálne dni obyvateľ Klačna.
Pravidelne absolvuje zdravotné prehliadky, necháva si vyšetriť srdce. „Tréning, jedálniček, regenerácia. Ak niečo podceníte a nie sú tieto veci v správnom kompromise, ohrozuje to celý výkon. A dostatok spánku. To je základ.“
Čo bude po maratóne, bude riešiť až potom. Nezáleží to len od neho. Pôjde o spoločné rozhodnutie s Romanom Vajsom, ktorý je pre neho športovou oporou a zároveň inšpiráciou.
„Samozrejme, príprava, vybavenie, regenerácia, cestovanie, tréner, preteky. Účasť na takom maratóne vyjde na štvormiestnu sumu. Ale ten pocit po zabehnutí si za žiadne peniaze nekúpite. Neviem to opísať. Za to som ochotný obetovať tie peniaze, prípravu a čas,“ hovorí Vlčko, ktorého podporil aj sponzor – jeho zamestnávateľ. Matúš pracuje ako stavbyvedúci vo firme v Černovej.
Behá aj doma
Doteraz sa zúčastnil troch individuálnych pretekov aktuálneho ročníka Ružomberskej bežeckej ligy a všetky vyhral. Na celkové víťazstvo si však nesiahne. Hoci lepšieho bežca v meste asi aktuálne nemáme.
„Tomáš Gazdarica a Robo Bíreš určite dosiahli viac. Ich časy z maratónu sú lepšie,“ odvetí skromne Matúš a ani pol slovkom nenaznačí, že práve teraz by ich mohol prekonať. Vo Frankfurte mu k vyrovnaniu ich rekordu chýbala minúta.
„Veľa pretekov vynechám. Nesedia mi behy do vrchu alebo nemôžem prísť pre kolíziu s prípravou na maratón. Mám rešpekt a obdiv k ľuďom v organizácii Ružomberok v pohybe, že takéto niečo pripravili a funguje to. Keď budem môcť, rád to vždy podporím. Bol by som rád, ak by sa táto myšlienka rozšírila a vznikol u nás organizovaný a registrovaný atletický klub. A vzniklo k nemu aj zázemie. Ružomberčania by opäť mohli pretekať pod hlavičkou svojho mesta v rámci Slovenska,“ naznačuje, kde tlačí botaska ružomberskú atletiku.
On si zatiaľ zabeháva tie svoje. Nové. Aby už túto nedeľu, 29. septembra, bežali v Berlíne ako uliate.
Titulná fotografia – Matúš Vlčko. Foto – autor.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 8/2019.
