Karikova tvorba je ružomberským vývozným artiklom, svoju čitateľskú základňu si za hranicami regiónu buduje aj tunajší rodák Roman Kulich. Mesto pod Čebraťom má do tretice ďalšieho šikovného autora, ktorého meno začína na „Ká“.
Lýdiu Kráľovičovú. Kým však páni svojimi slovami vedia vohnať zimomriavky až po šiju, dáma cieli svoju tvorbu pre najmenších.
Zatrhnutý sen
Jej spisovateľská dráha však mala „dlhší rozjazd“. Odmalička inklinovala ku kresleniu. A viete, že ide o vážny vzťah, keď idú bokom iné sociálne interakcie. „Mojím najmilším potešením bolo sedieť doma a maľovať si. Dokonca keď ma kamarátka volala von, tak som sa vyhovorila, že ma mama potrestala a musím ostať doma,“ smeje sa umelkyňa.
Svoju obľúbenú činnosť chcela povýšiť aj na profesiu, plánovala vyštudovať umeleckú školu. Naplniť tento cieľ jej chcel napomôcť tiež učiteľ, dokonca sa skloňovalo Brno. No človek mieni a mama mení.
„Mamina povedala, že ak pôjdem študovať mimo Ružomberka, tak má dá došikovať policajtom domov,“ hovorí s miernym pobavením Kráľovičová, ktorá v tom čase nemohla navštevovať ani výtvarný krúžok. Napokon šla na textilnú strednú priemyslovku a neskôr sa zamestnala v bavlnárskych závodoch.
Na „kompromis“ s mamou však ťažké srdce nemá, v práci pôsobila ako výtvarníčka, prispievala aj do podnikového časopisu. A maľovanie si na ňu o pár rokov aj tak počkalo. Teraz má na konte vyše 300 predaných a niekoľko darovaných obrazov. Svoju tvorbu vystavovala v Dolnom Kubíne, Vrútkach, Štúrove, ale i rodnom Ružomberku.
Spočiatku maľovala iba kvety, na zložitejšie námety nemala odvahu. Tú jej dodal až akademický maliar Pavol Petráš, ktorý ju vyzval, aby zabrdla aj do krajiniek. „Oslovilo ma to a veľmi ma to baví,“ prezrádza umelkyňa, ktorej často pózuje Liptovská Lúžna, jej aktuálne bydlisko.
„Ružomberčania majú veľa talentovaných ľudí, maliarov. Škoda, že sa o nich nevie. Nevážia sa si samých seba,“ hovorí o potrebnom lokálpatriotizme Kráľovičová.
Dobro víťazí nad zlom
„Má to v sebe, rada vymýšľam. Celý život som sa živila tým, že som vymýšľala. Aj ako návrhárka v závode. Zadali mi tému a šla som,“ hovorí o svojej porcii kreativity Kráľovičová. Jej fantázia sa okrem plátna prejavila aj na inom „nosiči“. V rozprávkových knihách pre deti.
Prvú rozprávku napísala na podnet svojej dcéry, ktorá študovala za veľkou mlákou a potrebovala rozprávku ako výstup. Obrátila sa na mamu, ktorá si ich rada vymýšľala.
„Rozprávka mala úspech, tak som si povedala, keď sa mohla páčiť v Amerike, mohla by sa aj u nás,“ hovorí, ako vznikla jej prvá knižka Prekrásne rozprávky o ľudských citoch, kde si hlavnú úlohu strihli chamtivosť, strach, láska či nenávisť.
Hoc na ňu dostáva pozitívnu spätnú väzbu, vydať ju bolo náročné. Kráľovičová chodila po vydavateľstvách, no tie ju odmietali. Úspešne pochodila až v Tesfe, ktoré knihu vydalo v tritisícovom náklade.
Ak by sme chceli ťažko filozofovať, podľa literárneho velikána Chestertona podstatou rozprávok nie je ukázať, že zlo jestvuje, ale že zlo môžeme poraziť. A to nachádzame aj v tejto knihe, kde sa klasicky všetko zlé obráti na dobré. „V každej rozprávke som sa snažila vyzdvihnúť dobro,“ zdôrazňuje autorka, ktorá si knihy aj sama ilustruje.
Čítanie kníh ako prehĺbenie vzťahu
Královičovej domácnosť sa ponášala na súkromnú ZOO, domov v nej nachádzali mačky, psy, papagáje či mloky. A kladný vzťah k zvieratám a prírode si našiel cestu aj do knižnej podoby. Šesť rokov po debute vyšli Pravdivé príbehy o zvieratkách. Autorka v nej rovnako ako v prvej knihe stavala na vlastných zážitkoch.
„Neverili by ste, čo všetko sa dá z prírody vyčítať. Len sa treba pozerať,“ šibalsky sa nakloní a rozhovorí o príhode, ako s manželom sledovali stopy po love svorke vlkov na jeleňa.
Po takmer desaťročnej pauze jej vlani vyšla kniha Rozprávky pre najmenších s 15 príbehmi, do ktorých zašifrovala poučenia.
„Nikdy neviem písať tak, aby som nedala odkaz pre deti či mladých. Cítim, že im potrebujem niečo dať do života, do budúcna,“ približuje autorka, ktorá aktuálne pracuje na štvrtej knihe. Tento raz bude určená pre staršie deti.
Najnovšia knižka totiž vyžaduje minimálne dvoch: ratolesť – ktorej príbehy bude niekto predčítavať – teda zväčša rodičia či starí rodičia. Takéto čítanie má aj iný rozmer. Ide hlavne o kontakt rodiča so svojím dieťaťom. „Keď boli deti malé, vždy som im pred spaním čítala rozprávku. Raz som ich aj nahrala a pustila z prehrávača, no im sa to nepáčilo,“ vysvetľuje Kráľovičová. To, čo chceli, bol čas strávený s ňou.
„Aj takýmto spôsobom som si budovala svoj vzťah s dcérami. A ten sa buduje pravidelným kontaktom rodiča a dieťaťa,“ uzatvára šalamúnsky Kráľovičová.
