S dejinami Ružomberka je spojených viacero osobností, ktoré sa počas života preslávili tým, že prinášali výrazné kultúrne hodnoty. Dnes sa už, žiaľ, o ich veľmi zaujímavých osudoch veľa nevie. Jedinou pripomienkou je častokrát len pomenovanie krátkej ulice. Je to aj prípad veľmi úspešného Jána Páričku.
Životný príbeh Jána Páričku je príbehom človeka zastávajúceho viacero profesií a rolí. Tento pôvodom turčiansky rodák, narodený 26. apríla 1882 v dnešných Koštanoch nad Turcom bol obchodníkom, novinárom, vydavateľom, tlačiarom, prekladateľom no hlavne veľmi úspešným podnikateľom v knižnom biznise. Pochádzal z rodiny roľníkov a obchodníkov, ktorí mali veľmi dobré a veľmi rozvinuté obchodné kontakty v cárskom Rusku. Tento fakt mu umožnil už v pomerne mladom veku získať viacero životných skúseností aj za hranicami vtedajšej habsburskej monarchie. Po vyštudovaním vyššej obchodnej školy strávil istý čas v Rusku. Jeho rodina vlastnila v meste Toržok – v malom mestečku na brehu Volgy, približne 260 kilometrov severozápadne od Moskvy – v obchody, kde získal výbornú obchodnícku prax.
S láskou ku knihám
V Rusku ho to veľmi nenapĺňal a tak sa radšej vrátil späť do Horného Uhorska. Krátky čas pracoval v Ružomberku v bryndziarni Makovickovcov. V meste fungoval spolok Občianska beseda a mladý Ján sa v ňom začal výrazne angažovať. Nadviazal osobné kontakty a priateľstvá s viacerými mladými národovcami a budúcimi spolupracovníkmi, predovšetkým s literárnym kritikom a básnikom Františkom Votrubom, literátom a bankárom Andrejom Bacherom, architektom Jánom Burianom a vydavateľom a redaktorom Alexandrom Klimáčkom.
Jána Páričku to stále ťahalo ku knihám a rozhodol sa svojej vášni a láske ku knihám naplno sa oddať. Keďže nebol literárne nadaný, ale stále chcel byť pri tvorbe kníh a časopisov zostávala mu kariéra vydavateľa. V roku 1905 prišiel do Prahy a zamestnal sa vo veľkom vydavateľskom podniku, ktorý ešte v roku 1857 založil kníhkupec, vydavateľ a kníhtlačiar Ignác Leopold Kober. Istý čas pobudol aj v Budapešti, kde získal ďalšie vydavateľské skúsenosti. V hlavnom meste Uhorska sa spolupodieľal na založení vydavateľskej účastinárskej spoločnosti – Budapeštianskeho nakladateľského spolku – ktorá zastrešila vydávanie Slovenského týždenníka dovtedy vydávaného Milanom Hodžom. Po tejto životnej skúsenosti viac ako dva roky pôsobil v Turčianskom Sv. Martine, kde sa podieľal spoločne s Jozefom Capkom na „reštrukturalizácii“ Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku. Práve vďaka Páričkovmu a Capkovmu pričineniu sa z tohto podniku, ktorý fungoval už od roku 1869 stal konečne ziskový podnik.
Na ceste k vydavateľstvu a tlačiarni
V septembri 1909 kúpil Ján Párička zabehnutý, ale značne zadlžený podnik – vydavateľstvo a tlačiareň – od Karola Salvu. Táto tlačiareň bola veľmi produktívna, podľa štatistiky sa v nej Salvovi za približne dvadsaťročie podarilo vydať spolu až 278 slovenských publikácii v náklade približne 750 000 kusov. Avšak pre viaceré žaloby v rôznych tlačových záležitostiach bol Salva ako majiteľ tlačiarne až 78-krát pred súdom, dostal viacero peňažných pokút a aj preto bol jeho podnik značne zadlžený.
Mladý Ján Párička nemal dostatok peňazí a sumou 10 000 korún mu pomohol jeho otec. Je tiež dôležité povedať, že Párička kúpil firmu, ktorá vydávala slovenské časopisy čo sa u predstaviteľov uhorských úradov snažiacich sa z mnohonárodnostného Uhorska vytvoriť maďarský štát, nestretlo s porozumením. Avšak vedel do čoho vstupuje, a vedel aj to, že pre maďarizáciu nebude mať „na ružiach ustlané.“ Za krátky čas sa mu podarilo spraviť viaceré systémové zmeny. Zmenil technické zariadenie tlačiarne, patrične ju rozšíril a zmodernizoval. Zadovážil nový ručný tlačiarenský lis, tzv. tyglovku a tiež rýchlolis veľkosti 13 doplnený vzduchovým samonakladočom, ktorý bol v tej dobe najmodernejším typom tlačiarenského stroja. Staré, už opotrebované písmo doplnil novým a získal tiež nové stroje na elektrický pohon. Zadovážil novú rezačku, ale aj šijací stroj, ktorý hárky zošíval drôtom. Získal rôzne rekvizity na pozlacovanie knižných obalov, sadziareň vybavil aj na sádzanie nôt, čim rozšíril potenciál podniku. V roku 1911 už tlačiareň pracovala na dvoch rýchlolisoch, jednej amerikánke (išlo o typ tlačiarenského stroja) a na ďalších piatich tlačiarenských strojoch. Okrem toho mala tlačiareň moderný samonakladací stroj, stereotypiu a elektrický zlatorez. Podnik sa krátko po Páričkovom vedení rozrástol na 20 zamestnancov, pracovalo v ňom 6 sadzačov, 1 strojmajster, 4 knihári, 3 pomocníci a 6 učňov.
Podnikateľský duch majiteľa
Podnik Jána Páričku nefungoval iba ako tlačiareň, ale aj ako vydavateľstvo, kníhkupectvo a obchod s rôznym papierenským tovarom. Párička mal podnikateľského ducha, bol dostatočne pružným a dokázal reagovať na knižný trh a prispôsobiť sa mu. Sám vyzýval autorov k tvorivej činnosti a sám ich aj oslovoval s cieľom vydať ich diela. Napríklad v novembri 1913 písal Párička už vtedy v slovenskom prostredí veľmi známemu Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi s ponukou vydať jeho zbierku básni. Hviezdoslava presviedčal tým, že pôvodný vydavateľ Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok v Martine pracuje veľmi pomaly a nestihne na slovenský knižný trh doniesť dostatočne rýchlo ďalšie Hviezdoslavove básne, ktoré si slovenské obecenstvo tak veľmi želá.
Hviezdoslavovu knihu sa nakoniec Páričkovi vydať nepodarilo, ale jeho snaha o vydanie knihy nám ukazuje, ako majiteľ viedol svoje vydavateľstvo: sám nadväzoval kontakty s autormi a snažil sa získať diela významných autorov.
Páričkovi sa podarilo založiť niekoľko knižných edícii, ktoré každoročne prinášali slovenským čitateľom viacero zaujímavých kníh. Na začiatku založil edíciu nazvanú Páričkova Slovenská knižnica, v ktorej vydával krátke diela slovenských i zahraničných autorov a na trh ich dodával za veľmi nízke sumy. Medzi aj dnes známymi autormi nechýbali Janko Jesenský so zbierkou poviedok Malomestské rozprávky, Jozef Gregor Tajovský s poviedkami nazvanými Tŕpky, Koloman Mikszáth s novelou Dáždnik svätého Petra ale aj Anton Pavlovič Čechov s dielom Rozprávky. V roku 1912 bol na trhu prvý zväzok z Obrázkových slovenských povestí. Takto vyšli knižne aj dnes stále známe a niektoré už aj sfilmované povesti ako Popolvár najväčší na svete, Cesta k slnku, Slncový kôň, Tri citróny, Traja zhavranelí bratia či Ružová Anička. Ďalšími edíciami boli Sbierka dobrého čítania, v ktorej vychádzali predovšetkým diela zahraničných autorov a edícia s divadelnými hrami.
Okrem kníh u Páričku vychádzalo aj viacero časopisov ako Prúdy, Veselé noviny, Domácnosť a škola, Kráľovná svätého ruženca, Nové časy a Slovenský peňažník.
Na začiatku 20. storočia tak Jána Páričku, ako aj Ružomberok, kde všetky diela vychádzali poznala celá slovenská spoločnosť. Sľubnú kariéru prerušila svetová vojna, keďže Ružomberčan musel narukovať do armády a krátko na to, v septembri 1914 na fronte zomrel.
Titulná fotografia: Fotografický portrét Jána Páričku ako mladého muža. Zdroj: Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine.
